Denník SME: Bývalý futbalista nepotrebuje topánky...
Denník SME, autor Martin Kilian
Bývalý futbalista nepotrebuje topánky. V triatlone chce byť najlepší na svete.
Bývalý futbalista nepotrebuje topánky. V triatlone chce byť najlepší na svete
Za rok sme dali do dedinského klubu aj vyše milióna korún, spomína Norbert Adamča.
Bol futbalovým talentom, ako stredoškoláka ho kúpil trnavský Spartak, zahral si v reprezentácii Slovenska do 17 rokov. Polroka hájil aj farby Šale či Zlatých Moraviec.
Na záver kariéry strieľal Norbert ADAMČA (42) góly za rodnú Šintavu. Potom však prišiel zlom v jeho živote a posledných šesť rokov prepadol triatlonu. Absolvoval už 15 polovičných ironmanov a jeden celý. K športu vedie aj syna Norberta.
Ste rodák zo Šintavy?
Áno, ale istý čas sme žili aj v Seredi. Po základnej škole som odišiel na súkromné futbalové gymnázium v Bernolákove a hral za Veľký Biel.
Vždy ste boli útočníkom?
Áno a dával som veľa gólov. Všimli si ma z Trnavy a ponúkli mi profi zmluvu. Počas maturitného ročníka som už bol v Spartaku. Na istý čas som sa ocitol aj v reprezentácii, spoluhráčmi boli napríklad Nitran Henrich Benčík či Košičan Pavol Piatka.
Za Trnavu ste v lige nastúpili?
Nie. Bol som mladý, hral som len v príprave a trénoval som s mužstvom. Ale nepresadil som sa a chodil som na hosťovania, hral som aj druhú ligu v Šali, Piešťanoch, či tretiu ligu za Calex Zlaté Moravce. Celkovo som hral minimálne za desať klubov, najdlhšie za český Kyjov.
Boli ste hráčom Trnavy, keď v júni 1997 Spartak prišiel o titul v Rimavskej Sobote...
Áno. Na tom zápase som ani nebol, lebo som s mužstvom len trénoval, ešte som mal iba osemnásť. Spomínam si, že po zápase boli na dverách do kabíny nastriekané nepekné nápisy. Všetci o tom hovorili, že titul si Košičania kúpili. Samozrejme, ja o tom žiadne dôkazy nemám...
Čo rozhodlo o tom, že ste neurobili veľkú futbalovú kariéru?
Mal som talent od boha, myslím si. Často som mal zranenia. Musel som ísť na štyri operácie. Dnes viem, že niektoré z tých zranení sa nemuseli riešiť operačne.
Vždy som pracoval tvrdo na tréningoch, ale asi som mal nesprávne myslenie. Chýbala mi pokora. Nemal som najvzornejší životný štýl, napríklad aj stravovanie, vtedy mi nevedel s takýmito vecami nikto poradiť. Až neskôr som na to prišiel. Miloval som futbal, ale keď som z neho vypadol na pol roka, tak som bol dosť nervózny.
Pár rokov ste hrali aj v Rakúsku.
Áno, tam som chodil kvôli peniazom. Nemal som problém streliť aj 50 gólov za sezónu, moje mužstvo SV Gross-Schweinbarth hralo vtedy tuším v prvej triede – erste klasse.
Potom ste pozdvihli futbal v rodnej Šintave.
Doma som začal pracovať v rodinnej firme a zobrali sme si pod patronát aj šintavský futbal. Sprvoti nastupovali aj obaja moji bratia Michal a Marek, neskôr už iba ja. Otec bol predsedom klubu, ja som bol najlepší strelec a v podstate aj taký neoficiálny manažér. Postúpili sme dvakrát - z druhej triedy až do piatej ligy.
Ďalej sa v rozhovore dozviete aj toto:
* ktorý bývalý reprezentant hral za Šintavu
* čo mu vykrikovali nevďační krikľúni v dedine
* čo by dnes robil inak v dedinskom klube
* prečo sa správal drzo voči rozhodcom
* kedy nastal zlom v jeho živote
* prečo odišiel z úspešnej rodinnej firmy
* koľko hodín odtrénuje za týždeň
* čo je jeho cieľom v triatlone
* ako vedie syna k úspechom v cyklistike a triatlone
* prečo sa otužuje a prečo chodí aj v zime úplne bosý
* ako zmenil životosprávu, prečo obmedzil alkohol
* aké sú jeho osobné rekordy
Vašej rodinnej firme sa darilo a vrážali ste peniaze do futbalu?
Áno, tak to bolo. Asi sme si chceli niečo dokázať, tak sme kúpili lepších hráčov. Najznámejší bol Jaro Timko, bývalý reprezentant. Za jeden rok sme dali do klubu vyše milióna korún (33-tisíc eur), najviac z toho išlo na odmeny pre hráčov. Pomáhal nám aj seredský podnikateľ Ľubomír Tkáč. Dnes by som to už robil inak. Mrzí ma, že po nás nezostalo aspoň automatické zavlažovanie alebo vylepšená tribúna.
Ako to brali ľudia v dedine?
Mali sme fanúšikov, ale bolo aj veľa nevďačných krikľúňov, ktorí mi vykrikovali, že zarábam na futbale. Pritom ja som hral zadarmo a my sme tie peniaze akoby „hádzali do studne“.
Ako sa skončila táto éra?
Po 4 rokoch sme sa rozhodli, že končíme vo vedení a aj ja som prestal hrať. Éra žoldnierov sa stala minulosťou, klub prevzal iný výbor a pokračovalo sa s domácimi chlapcami, „ochotníkmi“. Po krátkom čase vypadli znova do okresnej súťaže.
Boli ste drzý na ihrisku?
Áno. Voči rozhodcom, musím sa priznať. Vždy som dával veľa gólov, vždy boli na mňa nasadzovaní nepríjemní obrancovia, ktorí ma kopali a provokovali ma nadávkami. Rozhodcovia si to nie vždy všímali a ja som to ťažko znášal. Ale chvalabohu, nebol som často vylučovaný.
Keď ste skončili s futbalom, začali ste sa venovať triatlonu?
Hľadal som, čo robiť, keďže som sa chcel hýbať. Začal som najprv bicyklovať. Lenže po 3 týždňoch ma zrazilo auto. To bol zlom v mojom živote. Ako by ma pánbožko osvietil, že som to prežil, hoci s komplikáciami. Rozhodol som sa, že začnem žiť inak ako predtým. Zmenil som veľa vecí v mojom živote. Keby som mal tento rozum v 18-19 rokoch, mohol som hrať futbal v európskom klube. O tom som presvedčený. Môj život sa otočil a je to vidno. Dnes, čo si zaumienim, za tým idem.
Takže vymenili ste kolektívny šport za individuálny.
Je to úplne iné. Teraz viem, že ako sa sám pripravím, tak sa dopracujem k výsledku. Spytovať svedomie si môžem len ja sám. Nikto mi to nemôže pokaziť, ani vylepšiť. Vo futbale som sa neraz jedoval, keď spoluhráči neprispeli dobrým výkonom.
Koľko odtrénujete za týždeň?
Trénujem sedem dní v týždni, priemerne 5-6 hodín denne, vrátane regenerácie. Pre mňa je to už životný štýl.
Môžete si to časovo a finančne dovoliť?
V rodinnej firme Adamčovcov už nie som, odišiel som pred dva a pol rokom. K môjmu odchodu prispelo práve to, že som začal inak vnímať život. Bol som štvrtinový majiteľ, vyplatili ma a žijem z týchto úspor. Ale mám rozbehnuté podnikanie so stavaním bytov, s manželkou a jedným spoločníkom, čakám, že sa mi rozbehnú projekty. Takže času na tréning mám dosť.
Aké ťažké bolo prejsť na triatlon?
Robím ho šesť rokov, podľa mňa som stále začiatočník, hoci už som veľa odtrénoval. Začal som predsa len ako starší človek. Ja som napríklad nevedel poriadne plávať, čo dnes už viem.
Aké sú vaše najväčšie triatlonové úspechy?
V triatlone som ešte „na bedni“ nebol, to ma len čaká! Väčšinu pretekov som absolvoval v zahraničí v kvalitnej konkurencii, pohyboval som sa okolo 20. až 30. miesta. Dal som si dlhodobý cieľ. Mojím snom je stať sa majstrom sveta v mojej vekovej kategórii a na tom pracujem. Mnohí sa mi preto smejú, ale ja si idem za tým. Kým v triatlone na veľký úspech čakám, v behoch a cyklistických pretekoch sa často umiestňujem na stupňoch.
Ako sa darí synovi?
Norbi má 9 rokov a zatiaľ ho najviac baví cyklistika. Obaja súťažíme za ŠK Cyklo tour Sereď. V triatlone sme registrovaní za bratislavský klub Tri2Fly, ale v podstate synovým trénerom som ja. V triatlone bol Norbi tento rok druhý na M-SR, na bicykli vyhral napríklad Trnavskú ligu detí. Má veľký talent. Kým bude on chcieť, budem ho maximálne podporovať.
Nepreháňate to s tréningovými dávkami pre vás a pre syna?
Mám dosť vecí naštudovaných a myslím si, že nepreháňam. Ja ho počúvam. Keď nechce ísť na bicykel, tak nejde. Ale zasa naopak, niekedy on mňa vytiahne a ideme. A vzdelávam sa stále.
Chcete inšpirovať aj druhých?
V prvom rade športujem pre seba, ale áno, chcem inšpirovať ľudí, ako sa dá zmeniť život. Niektorí ma berú za blázna, ale chcem im ukázať cestu. Pre mňa je prvoradé byť zdravý a dobre sa cítiť. Napríklad sa pravidelne otužujem. Je to pre mňa jedna z najzásadnejších vecí. Aj v decembri či januári chodím všade bosý. Napríklad aj na nejaké stretnutie. Úplne bosý, bez ponožiek. Topánky nepotrebujem. Už mám tak nastavené telo, že neochoriem. Otužuje ma to a naučil som sa, ako získať energiu zo zeme. Naozaj to funguje. Stále posúvam svoje hranice.
Zmenili ste teda aj životosprávu?
Keď som hrával futbal ako mladý chalan, boli to časy, kedy sme po zápase riešili diskotéky, alkohol, dievčatá. To som si prežil. Takisto aj vo firme sa oslavovalo niekedy vo veľkom. Ale dnes sa už neopíjam. Dám si deci vínka s manželkou alebo alkohol len v malom množstve. Viem, že na druhý deň ma čaká tréning, ha-ha...
Osobné rekordy Norberta Adamču
* Beh 10 km: cca 39:00 min
* Beh 100 km: 9:30 h
* Polovičný ironman: 4:52 h (1,9 km plávanie, 90 km bicykel, 21,1 km beh)
* Ironman: 11:32 h (3,8 km plávanie, 180 km bicykel, 42,2 km beh)
* 24 h na bicykli na Slovakia ringu sólo: 511 km.
.jj
